Preteky svetového pohára v Andorre a samotné Majstrovstvá sveta v skialpinizme hlavne u mladších ukázali na dosť veľké nedostatky v technike a skúsenostiach v používaní výstroje do technickejšieho terénu. Kedže jeden z účastníkov bol aj Paľo Pekarčík čoby skúsený borec, skrsla v ňom spolu s Katkou Belicovou myšlienka usporiadať také krátke sústredenie, kde všetci dostanú náležité teoretické vedomosti, ktoré si hneď overia v praxi.
Tréning otočiek / otočka pre porotu.
Marekova ukážka o mačkách / trochu fixu.
Nápad sa stal skutočnosťou, hoci to Paľo trochu skomplikoval tým, že v poslednej chvíli využil pracovnú príležitosť, ktorá mu bola ponúknutá a nemal ho veľmi kto zaskočiť pri večernom zraze. Inštruktori - Trávniček a Trnka sa však svojej úlohy zhostili vynikajúco a odovzdali zúčastneným množstvo dôležitých informácii. Len škoda, že práve časť tých, pre ktorých to bolo určené, sa z rôznych dôvodov ospravedlnila. Najhoršie na tom je, že práve tí, ktorí mali najväčšie problémy sa vyjadrili, že im to netreba. Avšak ostatní, ktorí chápu, že im prax chýba a mali záujem nakoniec prišli a pridružili sa k nim aj nereprezentanti, ktorí majú za sebou len málo štartov na pretekoch. Takto sa teda 26. 3. 2004 večer stretáva na novej chate pod Soliskom partia mladých ľudí hladná po vedomostiach. Po večeri prebehlo opakovanie znalostí z viazania uzlov, však ešte nikto nevedel čo ho čaká a preto venovali dostatok pozornosti všetkým možnostiam. Po spánku vo výške 1840 m sa sobotňajšie počasie nie veľmi vydarilo, ale našťastie to nevadilo, lebo celé doobedie prebehla teoretická časť. Lavínová problematika je široká oblasť a preto obaja inštruktori, tomu venovali veľa úsilia. Všetci vieme, že v lavínach sa ocitlo dosť našich kamarátov a často len preto, lebo podcenili dané podmienky. Chýbali im dostatočné znalosti a prax, potom trochu štastia. Preto aj pozornosť všetkých bola vysoká, čo inštruktori na konci veľmi ocenili. Poobede nasledovalo pokračovanie danej problematiky avšak už vonku v teréne. Vyskúšali si aj pocit, byť zahrabaný pod snehom a veru príjemné to nebolo. Previedlo sa hľadanie pipsov, práca so sondou a samozrejme pozorovanie štruktúry snehu v jeho jednotlivých vrstvách a z toho vyplývajúce závery. Skončilo sa až pred zotmením a myslím, že to bol veľmi vydarený deň. Dokonca sa občas aj zdvihla obloha a bolo vidieť najbližšie štíty.
Mariana sa veru zapotila / Mišo Jokl na fixe.
Lenka tiež na fixe / teória pred praxou.
V tomto momente som sa pridal k zúčastneným aj ja a trochu som ľutoval, že sa mi nedalo prísť skôr. Sadli sme si všetci na chvíľu na záverečné hodnotenie dňa aj s inštruktormi a urobili aj plán na nasledujúci deň. Maťo Melek sa však v tejto chvíli sám prechádzal po horách a slúžil ako „vzor“ toho ako to nemá byť, ešte štastie, že situácia so snehom nebola až taká zlá. Večer nasledovalo malé spovedanie všetkých z mojej strany o ambíciách, znalostiach a výsledkoch. Nedeľa bola tu akosi rýchlo, asi aj preto, že sa menil čas a vstávať sa nám veľmi nechcelo. Raňajky a príprava na cestu chvíľu zabral čas , dorazil aj Marek Trávniček a mohli sme ísť. Maťo ako vždy, zase bol iný a nastúpil v tričku s krátkym rukávom. Na začiatok to bol tréning otočiek smerom hore na Solisko. Pretekovú otočku veru neovládal poriadne nikto. Pridal sa k tomu aj sneh, keď na tvrdom podklade bolo asi 5 cm nového a na strmších úsekoch to pekne šmýkalo. Po aspoň stovke otočiek už to však bolo lepšie a dalo sa aspoň na to pozerať. Potom nasledovali mačky, niektorí to veru skúšali prvýkrát. Marek pekne a názorne ukázal ako sa postupuje a partia sa postupne vytiahla hore na Solisko. Bola síce doteraz hmla ale začalo sa trhať a sem tam sa ukázalo okolie a teda aj nádherné výhľady. Postupovali sme pekne ako skupinka ďalej a na Soliskovom hrbe Marek usúdil, že je dobrý priestor na natiahnutie fixu. Niektorí však mali trochu rešpektu, ale to pri prvom pokuse je asi normálne ale postupne to všetci zvládli, dá sa povedať, že úplne v pohode. Trochu ma však zarazilo, že vlastne okrem nás predsa len trochu starších, mňa, Lenky a Maťa, takto na fixe ešte nikto nešiel. Je to len odraz toho, že chýba práve takáto prax a v oddieloch resp. len tak súkromne sa tomu vôbec nikto nevenuje. Predsa len, nie vždy sa chce chodiť len po zjazdovkách a môžu nastať problémy. Ale poďme ďalej.
Zjazd a už len maličkosť – hore na chatu.
Chata pod Soliskom alebo bolo nás jedenásť a horí ohník horí – v krbe na chate.
Prišli sme do sedla a pred nami bol krásny a široký žľab. Na začiatok však zase trochu teórie a praxe a až tak sme sa mohli spustiť. Zhodnotili sme , že sneh je celkom dobrý a lavínový stupeň nízky. Škoda, že práve vtedy, keď sme sa začali spúšťať prišla hmla a začalo dosť husto snežiť. Zjazd inak bol veľmi pekný a v závere doliny sa nám chcela ukázať v praxi aká veľká môže byť spadnutá stará lavína. Tu bolo všetkým jasné, že také ľahké hľadať kamaráta, na takej veľkej ploche a kope snehu nie je vôbec jednoduché. Dokončili sme zjazd príchodom k vleku na Štrbskom Plese. Čakal nás už len „malý“ výšľap na chatu Solisko. Niektorí však slabšie pripravení – málo jedla a pitia, už išli hore len na energetické rezervy. Predsa len celkom rýchlo sme sa dostali hore a sadli si na hodnotenie. Podľa všetkých bol ten víkend veľmi užitočný a je hlavne prínosom do budúcnosti. Veď nikdy dopredu nevieme do akej situácie sa môžeme dostať či už v samotných pretekoch alebo pri tréningu. Som presvedčený, že absolvovať niečo podobné by bolo veľmi vhodné pre každého mladého pretekára a to aspoň každé dva roky. Uvidíme , akú nájdeme odozvu a pochopenie u pretekárov, hoci sa to robí len pre nich.
Na záver by som v mene všetkých chcel poďakovať za pochopenie a veľmi dobrý ústretový prístup vedúcemu chaty pod Soliskom Milanovi Štefánikovi a taktiež personálu. Za vysoko profesionálny prístup inštruktorom – Marekovi Trávničkovi a Jurajovi Trnkovi.
Leitner Miroslav
