Hola VI a VII
5. 3. 2004 – jednotlivci a 6. 3. 2004 - štafety

Tak čas sa už veľmi krátil a Katke s Paľom výrazne pribudli sedenia a debaty . Tým sa však stratil priestor na napísanie správy , ktorú doteraz síce trochu s vypätím ale predsa spravili. Aby to však bolo kompletné , len škoda, že už neviem tak svojským spôsobom a s humorom písať, podujal som sa na to ja, už pekne v teple mojej pracovne a trochu s časovým odstupom.

Je piatok 5.3.2004 a čaká nás veľmi náročný deň. Trojicu chlapcov (škoda, že už dosť dospelých) - Milana Madaja, Petra Svätojánskeho a mňa spolu s dvojicou žien – Lenky Lackovičovej a espoirky Beaty Jurinovej nám okrem súperov budú na trati s prevýšením 1720 m aj 4 kopce a medzitým aj dosť dlhé roviny, ktoré naťahujú čas. Počasie relatívne teplé a ešte večer predtým, sme dávali rady mladým, ako pripraviť pásy na také počasie voskami a sprejom. Vedeli sme , že organizátori si v týchto obrovských horách na naše pomery nelámali hlavu s traťami a využili prakticky rovnaké ako u dvojíc, len vynechali jeden kopec.  Takže na dlhý čas sa bolo treba pripraviť dostatočnou zásobou energie a vody.  Ráno som si plnil môj camelback prakticky doplna a krátko po štarte som si však len raz potiahol a bol prázdny. Takže trochu malá záhada lebo mi netečie. Celý zvyšný čas som potom premýšlal , kde sa podela živá voda  lebo začala zúfalo chýbať. Ešteže som mal akosi dosť zásob v mojich bunkách lebo sa mi šlo celkom dobre. Prvý po štarte samozrejme šialene vypálili a celá naša trojka sa len postupne pozerala na ich chrbty. Ešte som rozmýšlal, aké to musí byť, ked tri hlavné štáty majú obrovskú dilemu, koho vlastne pustiť štartovať, keď môžu ísť len traja. U nás sa Braňo Kacina síce možno nerád ale predsa musel s tým zmieriť ale v tímoch, kde sú pretekári vyrovnaní , to je veľmi ťažké rozhodnutie. Ale podme k priebehu. Na počudovanie som viedol našu skupinku a to dosť dlho. Stále som čakal na Petra ale približoval sa ku mne len veľmi pomaličky. A videl som, že aj Milan je dosť blízko. Rýchlosť nebola zlá ale boli rýchlejší. Hlavne v tom úvode. Potom sa to začalo pomaly vyrovnávať a postupne sa aj niektorí začali približovať. Sem tam som si pozrel ako to vpredu vyzerá a prekvapoval ma veľmi rakúšan Lugger, ktorý bol nedaleko od čela. / Prvý rakúšan na stupni víťazov v EP za minulý rok /. Na hrebeni v tretom výšlape ma dobehol Peter a šli sme pekne za sebou. Tu bolo vysnívané Palove miesto na filmovanie, kde sa však zúfalo dostával každý deň a nechceli ho tam pustit. Dnes si však už pripravil aj čakan a hlavne rýchlosť po výstupe z lanovky, v rovnaký čas ako rozhodcovia. Na pokrik im len ukázal čakan a gesto bolo jasné. Dnes sa už nedá odradiť a ide aj keby....Takže sme išli pekne pospolu popred našu kameru a potom Paľo pekne stihol aj Milana. Pomyslel som si, že aspoň čosi. Zjazd za týmto miestom bol super ale nižšie už bola brečka zo včerajšieho dažda a tam ja s mojou váhou veľmi neexelujem. Obehol ma Peter , spravil som navyše salto „ale za málo bodov“ a šups ho na posledný výšlap. Bol nekonečne dlhý hlavne pre tie roviny čo sa tam vyskytli. Teplo bol teda už dosť, slniečko pekne na nás pražilo a u mňa nedostatok vody sa hlásil. Bojoval som ešte s najlepším španielom Manu Perézom, bok po boku celý kopec ale záverečný zjazd jasne rozhodol v môj prospech. Myslel som , že Peter v záverečnom kopci nasadí tempo a ujde mi ale v podstate sa pohyboval len kúsok predo mnou od spodu až navrh. Takže aj umiestnenia boli u nás tesné. Peter 11, ja 12 a Milan 14. Vyhral Elmer zo Šv. pred Perrierom z Fr. a Brunodom z Tal. Za ženy vyhrala podľa očakávania Cristina Favre zo Šv. s výrazným takmer 9 min. náskokom pred. Tal. Pellisierovou a svojou sestrou Crettenandovou. Je však zaujímavé, že od prvého muža dostala len 21 min. a od nás len okolo 12. Na pretekoch u nás by bola jasne  medzi najlepšími. Naše ženy sa posnažili a bojovali ako sa dalo. Hlavne Beata mohla pomýšlať ešte v kategórii espoir / do 23 rokov/ na pekné umiestnenie. Ešte v polovici pretekov sa obe držali s poľkou Derezinskou, ktorá nakoniec bola 2 v espoir ale teplo ich obe zmohlo a v závere rýchlo dochádzali sily. Veľmi sa mi páčilo , že v cieli okrem uznania sily súperiek vyjadrili aj snahu ukázať to niekedy pri dalšej príležitosti.
Večer ako obyčajne dlhé čakanie na výsledky potom vyhodnotenie. Beata nakoniec bola u espoir 5 čo je veľmi pekné a Lenka 23. Vyhodnocovala sa ešte aj kombinácia a tam bol Peter 7 a ja 9.
Pred ukážkou nasledujúceho dňa bola prezentácia Majstrovstiev sveta v skialpinizme v Talianskom Cuneu, nedaleko Torína, ktoré sa uskutočnia v roku 2006. Podľa programu by sa zatiaľ nemal ísť vertikálny pretek a ani štafeta. A práve tá nás čakala nasledujúci , posledný deň šampionátu.

Sobota 6.3.2004 – Práve som včera večer vyčítal miesto šampionátu a taktiež vynechanie nových disciplín. Zdá sa mi ako keby Taliani nechceli veľmi dovidieť dalej za hranice. A možno im priebeh štafety otvorí trochu oči. Čakalo nás u mužov 4 x 225 m a u žien 3 x 225 m. Prvé začaly ženy a konečne už v normálnom čase sa uskutočnil štart – 10.30 hod. V stredisku bol už aj kopec divákov a lyžiarov ale hlavne skialpinisti lemovali trať. Jednoznačne zvítazili švajčiarky a ani nič iného nikto iný nečakal. Druhé francúzsky a potom talianky. Naše nenastúpili. Nemali sme totiž k dispozícii tri ženy staršie ako 18 rokov. Ešte pred MS sme sa na to pýtali a tvrdili, že to bude možné ale nakoniec to padlo. A škoda , že nás to nenapadlo skôr, mohla štartovať aj vedúca výpravy Katka Belicová ale chceli za urgentnú licenciu 200 EUR. To bolo veľa ale tým sme prišli o body do hodnotenia krajín. Mohli nás totiž vytlačiť z piateho miesta česi, čo obsadzovali prakticky všetko a nakoniec sa im to aj podarilo. O 11.45 hod. štartovali muži. Zvolili sme postupne poradie našich  - Miro , Braňo, Milan a Sveto. Štart ako vždy veľmi rýchly, chcel som to dobre rozbehnúť ale krátkosť trate nútila ísť veľmi rýchlo stále. Vpredu Talian Battel potom Bross a ja. Ale postupne sa prepracoval dopredu španiel. Ja si hovorím. Tak to teda nie, španiel nie je predsa až taký super dobrý. Ale bol. Dodatočne mi povedali, že je majster sveta v behu do vrchu. V polovici toho bolo už dosť, a kyseliny vo svaloch nadmieru. Bross spomaľuje a snažím sa predbiehať ale len ťažko a v závere ma ešte predbieha nemec. Na kontrole bleskové zlepenie pásov a čo najrýchlejšie dole. Idem za nemcom ale pred Brossom, predbiehať sa nedá a tak ho zoberiem len na rovinke. Pozerám, kde je Braňo, lenže toho akosi nechceli pustiť do koridoru organizátori a stojí dosť zle. Musím spomaliť, nemec ma tým predbieha a potľapkám Braňa. Som rád , že to už mám za sebou , plúca mi ide roztrhnúť a očami pozerám na další vývoj. Braňo sa snaží udržať tempo a ťahá sa s nemcami a zozadu posúvajúcich sa francúzov. Potom prijde hmla a len čakáme , kto sa objaví v zjazde. Prvý talian, Boscacci / MS spred dvoch rokov/ ale ten nemá formu a nie je vpredu daleko pred dalšími . A kto potom? Francúzi. Kaskadérskym zjazdom Tomio sa dostal na druhú priečku. Tým chcel asi „odčiniť alebo ukázať na “ nenominovanie na jednotlivcov hoci pár dní predtým bol tretí vo svetovom pohári. Potom už švajčiari, ktorí sa tiež kdesi zozadu dotiahli. A potom celá skupinka pretekárov a kdesi tam bol aj Braňo. Bolo ich tam ale dosť veľa. Odovzdávka na Milana. Myslím , že si dal povedať a rozbehol sa so svojou hlavou a pomaly predbieha tých, ktorí sú podľa predpokladov horší. Otočka a poradie sa nemení – tal., fr, švajč., špan. a my. Je tu štvrtý úsek. Náskok prvého je 43 sek. Giacomelli sa zdá ako si ide hravo pre titul a aj pre ostatných. Ale zdanie klame. Blanc z fr. jeden z najvýraznejších postáv šampionátu / 3 tituly a štvrté miesto / ide priam neskutočne. Stále beží a prechádza popred mňa s neskutočnou ľahkosťou. Hore je hmla a teda len čakáme kto. No a na prekvapenie všetkých bol to práve Blanc, čo získal zlato pre francúzsko. Sklamanie talianov bolo veľké. Rozhostilo sa také zvláštne ticho a tifosi len krútili hlavami. Musím sa priznať, že boli trochu sebavedomí a som rád , že to malo takúto zápletku a rozuzlenie. Možno si práve takto taliani rozmyslia s tým usporiadaním štafiet o dva roky u nich doma. Tretí boli neohrozene švajčiari a potom španieli. Peter ako finišman vychádzal so stratou vyše pol minúty  na štvrtých ale to nestačilo a snaha zostala bez efektu. Španieli potvrdili svoj výrazný vzostup. Takto sa to odrazilo aj v súťaži štátov. Oni boli štvrtí, nás predbehli česi a šiestym miestom sme si pohoršili pozíciu oproti stavu spred dvoch rokov o dve priečky, čo asi aj zohľadnuje našu pozíciu. Prečo , to však bude úloha do budúcnosti a možno aj hodnotením, ktoré sa idem snažiť napísať. Za štáty jednoznačne dominovali švajčiari až s 20 medailami. My sme získali dve – striebornú a bronzovú vdaka Zuzane – a to myslím sme všetci veľmi šťastní ale treba sa prepracovať predsa len k tým dospelým.
Plný dojmov balíme posledné veci , dávame sprchu a sadáme do áut. Čaká nás veľmi dlhá cesta na Renaultoch – novučičkej Thalie od autopredajcu v Košiciach a mikrobusu od Aqua Adrenalín Černý Tour. Všetko prebehlo hladko, zadky nás ani veľmi neboleli, pretriedili sme ešte dojmy a hor sa do práce, zamestnania , to ktoré nás živí a k svojim blízkym doma.

Foto tentokrát neprikladám, Paľo strihá získaný materiál z kamery pre TV a foto bude až niekedy neskôr.

Ahojte skialpinisti,
Miro Leitner