Túto jar sme sa nedostali na skaly až tak často, ako sme chceli. Pracovné povinnosti a zranenia nám nedovolili liezť toľko koľko sme boli zvyknutí. Našťastie sa nám začiatkom júna podarilo vyraziť do Paklenice. Aj keď nám počasie neprialo a skoro každý deň pršalo, podarilo sa nám výborne si zaliezť. Dokonca som si odškrtla ďalšie dve cesty z môjho zoznamu na Aniču (Amici Miei 7b a Jenjavi 7a+). Po návrate z Paklenice sa mi začalo super liezť, vďaka čomu som vyliezla aj jeden z variantov Džonovej Cesty, Väčší pes JB (8a) na Alternatívke. Ako to však býva, keď sa začne dariť, tak sa vždy niečo pokašle. A tak sa aj stalo, rozbolel ma kĺbik na prste. Zo začiatku som dúfala, že to rozleziem, liezla som len ľahšie cesty, ale bolo to na figu. Našťastie ma na malých lištách v Hӧllentáli osvietilo a bolo jasné, že tomu musím dať chvíľu pauzu. Miesto lezenia sme si teda dali poobedný výbeh na Schneeberg, čo nás odpísalo na ďalších pár dní a vôbec mi nebolo ľúto, že nemôžem liezť… Hneď po návrate z Rakúska som nasadila všetky možné spôsoby ako dať prst dokopy. Konská kĺbovka od Tomasa, niekoľko rôznych mastí, lieky proti zápalu a oddych účinkovali pomerne rýchle. Po pár dňoch som už necítila neustálu bolesť a tak som vedela, že je to na dobrej ceste. Pomerne rýchle to začalo vyzerať, že prst funguje a tak sme mohli ísť zase liezť. Chcela som začať zľahka nech si prst pomaly zvyká. Rozhodnutie bolo celkom jednoznačné, ide sa na žulu – špáry, Chamonix, Grand Capucin.

Úvod k ceste Voyage selon Gulliver. Foto: Ivo Šabo.

viacej na blogu Mišky Izakovičovej