Počas tohtoročného týždňa JAMES pribudla na Symbolickom cintoríne v Tatrách ďalšia tabuľka. Dátum tragickej udalosti, ku ktorej sa viaže, bol dosť neaktuálny – 17. marec 1967, miesto – severná stena Matterhornu a dnes už asi dosť málo známe meno obete – Stano Lednár.
Stanovi kamaráti pri hrobe v Rači. Zľava Vlado Launer, Marián Bilický, Ivan Fiala, Marián Šajnoha, Jozef Krištúfek, Milan Skýva, Ivan Kluvánek, Pavel Klein, Juraj Zaťko, Ján Psotka. / Ján Ďurana, spolulezec Stana Lednára, po 46 rokoch pri pamätnej tabuľke na Symbolickom cintoríne. V pozadí vpravo vidno tabuľku Joža Psotku a vedľa nej sú pamätné tabule venované štvorici Dušan Becík, Peter Božík, Jaro Jaško, Jozef Just, ktorí zahynuli na Evereste, Ivanovi Prokopovi a Julovi Lamačkovi.
Stano Lednár bol bratislavský horolezec, rodák z Rače. Horolezectvo si ho podmanilo na začiatku 60. rokov. Skoro sa prejavil jeho talent, cieľavedomosť, s akou sa svojej záľube venoval, aj húževnatosť a uvážlivý prístup k výstupom. Napriek prekážkam pri cestovaní, ktorými sa tá doba vyznačovala, v roku 1964 podarilo sa mu dostať do Julských Álp a tam preliezť vtedy vychýrenú cestu v severnej stene Triglavu Čopov pilier, aj Aschenbrennerovu cestu v severnej stene Travnika. O rok na to preliezol na Kaukaze severný pilier na Schare, liezol v Rile aj vo Walliských Alpách. Keď sa k tomu pridala úroveň aj množstvo letných i zimných ciest v Tatrách, ktoré uskutočnil, logicky ho to priviedlo medzi členov československého reprezentačného družstva. Na zimnom sústredení tohto družstva v roku 1966 na Morskom Oku v Poľsku v rozpätí dvoch týždňov vyliezol 8 výstupov, všetky v horných stupňoch obťažnosti, zo všetkých spomeňme diretku v severnej stene Veľkého Mengusovského štítu.
V roku 1965 uskutočnil Walter Bonatti, horolezecký gigant tej doby, zimný sólo prvovýstup v severnej stene Matterhornu. Štyri dni, ktoré strávil sám v stene vo veľmi tvrdých podmienkach, šokovalo vtedajšiu alpskú špičku. Čakalo sa, kto prvý nájde odvahu prijať túto výzvu a pokúsi sa o zopakovanie. V zime 1966 sa nenašiel nikto, iba v lete toho istého roku úspešne otestovali cestu dve dvojice, jednou z nich bola slovenská zostava M. Kriššák – J. Weincziller.
Nasledujúcu zimu v marci spolu nastúpili do cesty dve československé dvojky M. Kaláb – J. Psotka a J. Ďurana – S. Lednár. Cieľom bolo urobiť prvé zimné opakovanie! Po dvoch dňoch lezenia v dolnej skalnej časti a ešte dvoch bivakoch presedených v zúfalom počasí sa dostali do ľahšieho terénu a už rýchlo postupovali k vrcholu. Došlo však k tragédii. Už nad prostriedkom steny po natiahnutí dĺžky začal Stano Lednár budovať istiaci štand, pričom sa vylomil veľký blok, ktorý ho strhol dolu. Viac ako 60 m dlhý pád síce Ďurana zachytil, ale Stano ho, žiaľ, neprežil... Partnerom už neostalo iné ako upevniť jeho telo k stene a pokračovať v lezení. Ešte v ten deň bivakovali už iba kúsok pod vrcholom.
Pamätná tabuľka umiestnená vlani v auguste na Symbolickom cintoríne v Tatrách. / Hrob Stana Lednára s pamätnou tabuľkou na cintoríne v Bratislave-Rači.
Tri mesiace trvalo, kým alpskí záchranári premysleli, pripravili a uskutočnili vyslobodenie ostatkov Stana Lednára zo steny, aby sa dali dopraviť domov. Akciu vtedy sledovala celá alpská horolezecká i nehorolezecká verejnosť. Udalosť dramaticky prežívala aj domáca verejnosť a na pohreb v Rači sa prišlo s Lednárom rozlúčiť viac ako tisíc ľudí.
Na Symbolickom cintoríne pod Ostrvou sa spočiatku nesmeli umiestňovať spomienkové tabuľky obetiam, ktoré zahynuli v iných veľhorách. Ale po čase sa tam predsa len začali objavovať tabuľky aj z tragédií v Alpách či Himalájach. Stano Lednár však vtedy už postupne ustupoval do zabudnutia a nakoniec ho pripomínal už iba blok nad jeho hrobom z tatranskej žuly, z ktorého však sa časom stratili aj písmená s menom. Iba v dušiach kamarátov stále prežívala spomienka na neho. Keď som po ôsmich rokoch „emigrácie“ opäť začal chodiť na jamesácke týždne, začul som aj Ďuranov mocný a Kluvánkov o čosi nežnejší hlas, že by sa patrilo Lednárovi na pamiatku umiestniť tabuľku. Keď som to počúval už tretí alebo štvrtý rok, naťukol som, či by namiesto slov nebolo lepšie niečo urobiť...
Stanovi kamaráti Ján Ďurana, Ivan Kluvánek, Alojz Halás, Pavel Klein, Ivan Fiala, Milan Skýva, Vlado Launer, Juraj a Marián Zaťko, Marián Šajnoha, Marián Bilický, Jozef Krištúfek a z mladšej generácie Janko Psotka zorganizovali výrobu a osadenie dvoch tabuliek na Symbolický cintorín aj na hrob Stana Lednára v Rači. Náklady s tým spojené uhradili z vlastných prostriedkov.
Marián Šajnoha
Celú akciu od povolenia Tanapu, návrhu, odliatia a montáže tabule na Symbolickom cintoríne a na hrobe v Rači má na svedomí Maroš. My, ktorých uvádza ako spolupracovníkov sme boli len "ochotní" mu občas pomôcť. Všetko bolo na ňom a preto sme mu vďační, že pomohol splniť našu povinnosť voči pamiatke nášho kamaráta STANA. (Ivan Kluvánek)
