Nie, v tomto prípade nepôjde o žiadny výstup na horu, hoci by názov príspevku aj fakt, že čítate horolezecký časopis, mohli takúto domnienku evokovať. Nehľadajte túto horu na žiadnej mape ani v sprievodcovi. Ak by ste ju chceli navštíviť, tak stačí zbehnúť iba pár schodov vedľa Domu techniky v Žiline.
To je totiž ono miesto, kde sa 25. marca tohto roku uskutočnilo 17. Valné zhromaždenie SHS James. To je to miesto, kde sa uskutočnilo pár „vystúpov“ na tému Skialpinizmus. Dalo sa to očakávať, atmosféra bola pripravená vopred, jedna aj druhá strana prezentovala svoje postoje a účastníci dostali v materiáloch aj odporučenie ako zahlasovať. Keďže diskusia neprinášala nové fakty a viac než ku kompromisu to spelo ku konfrontácii, prišlo ku hlasovaniu. To rozhodlo, že právny status sa nezmenil a skialpinizmus v tom pravom slova zmysle aj podobe ako sa utváral, zostáva naďalej pod hlavičkou Jamesu. Ostatne, lyže aj čakan, ako atribúty tohoto športu sú priamo v jamesáckom znaku, ako niekto, myslím Stano Melek, podotkol.
Jamesácky znak má v sebe ešte ďalší odkaz – na ten sa ale v debate úplne zabudlo. Práve na akronym J.A.M.E.S., čiže idealizmus, alpinizmus, moralitu, entuziazmus a solidaritu, teda to čo si zakladatelia nášho spolku asi najviac považovali a čo by malo byť alfou aj omegou horolezca. Namiesto toho padali slová ako výkonnosť, medaily, svetová konkurencia a hlavne peniaze a peniaze. Bubáky, za ktoré by sa uskutočňovala kvalitná príprava, nakupovali špičkové lyže pre reprezentantov... počúval som slová našich popredných skialpinistov a musel som im dať v mnohom za pravdu. Tak, ako sa tento šport za posledné roky vyvinul sa to skutočne nedá robiť na kolene. Nuž ale má sa tento šport platiť z mešca horolezeckého spolku? Dá sa hovoriť ešte o činnosti, ktorá spadá do alpinizmu v širokom slova zmysle? Pretek sa síce odohráva v horách, ale to sa môže vzťahovať aj na biatlon, alebo horský maratón. Vynikajúco behajú aj Martin Bajčičák a Ivan Bátory, dokonca na poslednom preteku vo vertikálnom skialpinistickom preteku v Jasnej porazili aj našu skialpinistickú špičku. Nemal by James investovať radšej do týchto borcov? Keď Miro Leitner priznal vo vzrušenej debate, že v pretekoch iba dvakrát za celý svoj život zlanoval, tak čo je to za alpinizmus? Veď horolezci používali lyže na postup, keď bolo snehu po g..., či keď chce urýchliť návrat na chatu, či táborisko. To medzi tým, bol alpinizmus, zimné lezenie ako hlavná činnosť horolezca. Činnosť, pri ktorej idealizmus, či solidarita mohli vždy naplno vyniknúť, pretože nešlo o góly, body ani sekundy a chvála bohu ani o medaily.
Opustil som teda Dom techniky plný zlej aury, zbehol do reštiky na pivo. Sediac pri pollitri Černej hory bolo mi nanič z nepochopenia zmyslu horolezectva. Vždy som lezenie bral ako činnosť, takmer životnú filozofiu a nie ako čistý šport, kde ide o výkony. Ako vec pocitovú, zážitok, moment kedy vnímam súčasne svoj pohyb vo vertikále, cítim vôňu tatranskej žuly aj stúpajúci adrenalín v krvi a tušiac zmenu počasia, kalkulujem či dolezieme alebo zdrháme a kadiaľ,....jasné, snáď nemusím pokračovať. Každý to zažil a zažíva. Veď lezenie v horách je krásne v tom, že si sami stanovujeme obtiažnosť, vyberáme líniu v ceste a že toto môžeme činiť po celý život, aj vtedy keď už naša výkonnosť klesá a klesá...stále ostávame horolezcami, lebo si ceníme priateľstvo na lane, zážitky v horách. A doprajeme ten pocit aj druhým, pretože s ním nesúťažíme o miesto na bedni. Môžeš byť výkonný ako býk, horolezcom sa však nemusíš stať, ak to nemáš v zrovnané v hlave a v srdci. Aj keby chlapec zvládol presúložiť celú noc s gumovou Ančou, playboy z neho nebude. Inak, čosi podobné mi pripomína drytooling, podivná to činnosť ak ju nechcete zužitkovať v ľadovom lezení..., ale vráťme sa k meritu veci...“ešte jednu Černú horu poprosím a zaplatím“.
„Pravé horolezectvo celkom nezaniklo“ pomyslel som si pri druhom pollitri – veď úvod dnešného zasadania sa začal ocenením našim horolezcom Martinovi Gablíkovi a Rudovi Bošiakovi.... „asi nejakí mlaďoši“, pomyslel som si, keďže mená mi nič nehovorili. Je skvelé že sa vedeli vzdať vrcholu a za dramatických okolností zachránili poľského kamaráta. Prídem domov, otvorím noviny a bum. Veď to sú moje ročníky, veď ten udatný Gáblik ma 53 a lezie po Himalájach ako drak, žiadny reprezentant, žiadne bubáky zo spolku na prípravu...čo to vraví? Vraj „stará trampská škola, úcta k priateľstvu, prírode a tak“. To sú u mňa frajeri, nemachrujúc výkonmi, len si tak vylezú na osemtisícovku..., viem, také ľahké to iste nebolo.
A propos, úcta k prírode. Aj toto zarezonovalo na ostatnom zasadaní SHS. Myslím, že pravý horolezec by mal rešpektovať prírodu a jej potreby natoľko, aby sa s ňou nedostával do konfliktu. Možno s ochranármi áno, sú to tiež len ľudia a hája isté záujmy, ale treba pochopiť, že to zväčša robia pre prírodu samotnú a my by sme to mali rešpektovať automaticky. Takže kamaráti, do hôr s rozumom, aj na lyžiach, aj na bajku, aj na kajaku...len poprosme Michala Martikána a spol. aby nechceli finančnú podporu z Jamesu. Je to predsa len trochu iné tá ich kanoistika na divokej vode a to čo robíme na člne my, to hádam uznáte? Ozaj, amatérsky skialpinista Martikán skončil v Jasnej na peknom 52. mieste. Tak bacha!
Milan Valachovič
