Na svete je množstvo krásnych miest a úžasných skál, ale len niektoré vám skutočne prirastú k srdcu. Ja mám viacero obľúbených lezeckých oblastí, kam sa stále rada vraciam. Najťažšie je sa rozhodnúť, či ísť objavovať niečo nové, alebo ísť na známe miesto o ktorom viete, že je super. Doteraz sme vždy chodili na výjazdy, na ktorých sme väčšinu času strávili v jednej oblasti. Nacvičovali sme miestne prásky a snažili sa tam čo najviac rozliezť.
Už nejaký čas som sa pohrávala s myšlienkou na lezecký výjazd, na ktorom by sme sa počas restdayov presúvali do iných oblastí a liezli na rôznych miestach. Od júna som sa pasovala s boľavým prstom a Iva ničila alergia, takže sme nemali chuť na žiadne ťažké nacvičovanie. Bol to ideálny čas na takýto výjazd. Nemali sme presný plán, ale vedeli sme, kde všade by sme sa chceli zastaviť. Bude to náročné, ale o to zaujímavejšie. Zo začiatku výjazdu sa nám zdalo, že nám rozhodnutia až tak nevychádzajú, ale keď sa na to pozerám spätne, tak to všetko bolo úplne super. Najnáročnejšie bolo rozhodnutie číslo 1: kam vyraziť najskôr. Ja som už dlhšie túžila ísť do Dolomitov, na Tre Cime a Ivo tam mal zavesený už niekoľkoročný pytel. Mali sme informácie, že je sucho a tak sme sa tam vybrali s cieľom vyliezť cestu Hasse-Brandler. Celou cestou nás sprevádzali prívalové dažde. Začali sme tušiť, že tam až tak sucho byť nemusí. Dorazili sme neskoro večer, dole v dedine bolo 5 stupňov a na vrchoch kopcov čerstvý snehový poprašok. Všade sa prevaľovali čierne mraky z ktorých ešte miestami spŕchlo. No ideálna podmienka na cestu v severnej stene, ktorá býva často zatečená...
viacej na blogu Mišky Izakovičovej
Tre Cime. / Gelbe Mauer.