Slovenský horolezecký spolok JAMES
vysoké tatry  český horolezecký svaz  klub slovenských turistov  singingrock rama   
sport-outdoor
sirjoseph
  shs james    komisie    podujatia    james slovakia    horolezec    horoškola    infocentrum    rozličné    eshop    diskusia    kontakt    dotazníky    chaty    mapa stránky  
 index  Správa Vysokých Tatier  Erasmus  Metodické materiály  Meteo  IFSC  UIAA Nedeľa 24.03.2019   english version
 Zomrel Ivan Gálfy
19.07.2011 20:25 | 10190x | komentár: 15x
  

Dňa 19. 7. 2011 v poobedňajších hodinách vo veku 78 rokov zomrel po ťažkej chorobe Ivan Gálfy. Bol nestorom horskej záchrany na Slovensku, popredným slovenským horolezcom a organizátorom mnohých himalájskych expedícií.

Ako vedúci absolvoval prvé československé expedície na Nanga Parbat (1969 a 1971), Makalu (1973 a 1976), Jannu (1979 a 1981) a v roku 1987 aj na Mount Everest. Do Horskej služby nastúpil v roku 1954, pričom od roku 1976 zastával post náčelníka. V rokoch 1983 – 1988 pôsobil ako predseda Československého horolezeckého zväzu. Dotĺklo srdce človeka, ktorého celý život bol úzko spätý s horami. Česť jeho pamiatke.

zdroj: www.hzs.sk


Rozhovor Ivana Gálfyho pre Jamesák z roku 2009

V horách sa človek naučil prekonávať ťažkosti a nevzdávať sa

Pripravila Barbora Prekopová

Rozprávanie legendárneho Ivana Gálfyho o štyridsaťročnom dobývaní najvyšších svetových hôr Slovákmi.

Pred štyridsiatimi rokmi zorganizoval historicky prvú výpravu československých horolezcov na osmetisícovku Nanga Parbat (8125 m). Expedícia síce nedosiahla vrchol, ale vtedy sa tridsaťšesťročný Ivan Gálfy v roli vedúceho osvedčil. Inak by o dva roky už asi sotva stál na čele ďalšej s rovnakým cieľom. Teraz však úspešnej. Opäť sa osvedčil. A tak nasledovali dve výpravy na Makalu, jedna na Kančendžongu, Lhoce Šar, Everest a sedemtisícovku Jannu. Na všetkých bol v úlohe vedúceho. Pod jeho taktovkou stúpali na najvyššie hory sveta dve generácie horolezcov, medzi nimi i jeho syn Róbert. Osemkrát bol živým svedkom úspechov aj neúspechov nášho horolezectva. Sám však na vrchole žiadnej osemtisícovky nestál.

Pokúšali ste sa vôbec ako vedúci expedícií o dosiahnutie vrcholu?
Ako vedúci nie. Na vrcholky sedemtisícoviek som liezol v Hindukúši. Boli to expedície v druhej polovici šesťdesiatych rokov, kde som bol ako horolezec a nemal som žiadnu zodpovednosť. Ako vedúci expedícií som niesol zodpovednosť za všetkých členov družstva. Musel som mať o všetkom prehľad. Na druhej expedícii na Nanga Parbat som s chalanmi liezol do 7000 m, kde sme čakali vrcholové družstvo. Postupne pribúdali roky, mal som na pleciach náročnejšie úlohy. Niekedy ma mrzí, že som nešiel.

Čo bolo pre vás najzodpovednejšie?
Najťažšie asi vždy bolo určiť členov vrcholového družstva tak, aby sa vrátili aj naspäť. Zodpovednosť však začínala niekedy aj rok pred expedíciou. Bolo treba zabezpečiť materiál a dopraviť ho do základného tábora. Štyri tony materiálu. Jediný spôsob, akým sme to mohli spraviť, bolo zohnať nákladné auto. V tom čase vyrábala nákladné autá Tatra. Kto si dnes pamätá, ten vie, že na každé auto bolo treba dostať bilančný prídel. S tým nám pomohol vtedajší podpredseda vlády inžinier Gregor. O kúpu auta sa zase postaral riaditeľ pozemných stavieb v Poprade inžinier Poruben.

So samotným transportom ste vraj mali najväčšie starosti počas expedície v roku 1981 na tretí najvyšší vrchol sveta – na Kančendžongu.
Nedostali sme povolenie na prechod cez Irán, takže sme sa rozhodli previezť materiál loďou. Tatrovku sme vtedy naložili v Bratislave na loď, ktorá plávala do delty Dunaja. Tam ju preložili na zaoceánsku loď do Bombaja. Meškala mesiac. I keď sme s malým meškaním rátali, po našom prílete do Bombaja sme na materiál čakali ešte desať dní. Pri preprave nám vylámali horné debničky, našťastie chýbali len dva spacáky.

Kančendžonga bola vašou piatou himalájskou expedíciou. Dvadsaťštyričlenná výprava mala vtedy dva ciele. Deviati horolezci plánovali výstup na Jannu, pätnásti sa zamerali na Kančendžongu. V tej druhej bol aj váš syn Róbert. Mali ste k synovi rovnaký prístup, ako k ostatným účastníkom expedície?
Samozrejme. Veď bol jej členom.

Vrchol Kančendžongy dosiahli spoločne Jozef Psotka a Ľudovít Záhoranský. Dvaja smoliari z Nanga Parbatu a Makalu. Vedeli ste, čo sa deje na Jannu?
Dlho som nemal žiadne správy. Až kým nepriniesol poštár list. Pri prvom pokuse na vrchol pre chorobu zostúpil Dano Bakoš. Môj syn Robo zostal nocovať v tábore vo výške 7300 metrov s tým, že bude čakať na ďalšie družstvo a spoločne sa pokúsia o vrchol. Bol som veľmi nervózny, pretože Robo vtedy nemal ešte dvadsaťjeden rokov a nocovať v tej výške viac dní nebolo vhodné.

Na vrchol nakoniec vystúpil s Ivanom Vozárikom a doktorom Leonardom Divaldom.
Áno, obidve skupiny boli úspešné. O ich úspechu som sa dozvedel až keď sme schádzali zo základného tábora do dediny Ghunza.

Okrem Kančendžongy sa členom expedícií pod vaším vedením podarilo zdolať osmetisícovky Nanga Parbat (1971), Makalu (1976) a Lhoce Šar (1984). Na ktorú expedíciu si spomínate najradšej?
Najviac spomienok má človek vždy na to, čo bolo prvé. Pozoruhodná bola najmä prvá úspešná výprava na osemtisícovku – na Nanga Parbat v roku 1971. Medzi krásne zážitky patrí jej triumfálny návrat. V Smokovci odstavili dopravu, vyhrávali štyri kapely, ľudí sa zišlo viac ako na 1. mája. Amfiteáter, kde nás oficiálne vítali, bol preplnený.

A vy ste toľko ľudí nečakali…
Cestou z expedície mi zostali nejaké peniaze. V Bulharsku sme mali na stravu vyčlenených sto leva – bulharských peňazí. Lenže tam bolo všetko lacné. My sme sa vynikajúco najedli a ešte stále sme všetky neminuli. Tak som kúpil každému z chalanov fľašu miestneho alkoholu – plisky. Cesta do Tatier bola dlhá a my sme cestou vypili skoro všetky fľaše... V Smokovci nás postavili na pódium a my sme mali rozprávať. Večer mi hovorí doma manželka: „Ten Milo Filip musel byť dobre unavený, lebo sa držal mikrofónu, ktorý bol na stojane.“ Hovorím: „On nebol unavený. Bol tak opitý, že keby sa nedržal, tak spadne.“ Príchod do Tatier bol fantastický zážitok.

O pár dní vás prijal prezident Ludvík Svoboda.
V roku 1970 sme boli sním na Gerlachu a ja som mu rozprával, že sa chystáme do Himalájí. "No když to slezete," riekol, "tak mi o tom přijďte popovídat do Prahy." Týždeň po návrate nám poslal osobitné lietadlo a prijal nás na Pražskom hrade. Cestou z hlavného mesta sme sa zastavili v Bratislave, kde nás prijali vládni predstavitelia: Jozef Lenárt a Peter Colotka. Nech ich už dnes hodnotíme akokoľvek, profesor Colotka nám povedal slová, ktoré mi v ušiach znejú dodnes. Vraj si ani neuvedomujeme, čo sme vykonali, lebo ako reprezentanti malého národa sme vynikli v tom, v čom majú tradíciu veľké národy.

Lenže vy ste pôvodne na Nanga Parbat ani nechceli ísť.
Chceli sme ísť na Hidden Peak, ktorý sa nachádza v pohorí Karakoram. Má 8067 metrov. V tom období však Pakistan nepúšťal do pohraničia žiadnu expedíciu, a tak vrcholy hrebeňa Karakoramu – Gasherbrum, Hidden Peak, Broad Peak a K2 – boli pre expedície zatvorené. Jediným voľným kopcom bol Nanga Parbat, ktorý sa nachádza mimo pätnásťmíľového pásma od hraníc. Boli sme takí nažhavení, že sme súhlasili, i keď sme vedeli, že je to ťažký kopec. Do jeho prvovýstupu v roku 1953 tam zahynulo tridsaťdva ľudí. Prvý raz nám v roku 1969 Nanga Parbat nevyšiel. Báli sme sa, kto nám poumýva hlavu, čo bude.

Čo bolo?
Jeden novinár napísal, čo všetko mohli mať pracujúci za tie peniaze, ktoré expedícia stála. Ale boli takí, ktorí povedali: „Chlapci, keď tam skrachovalo toľko nemeckých expedícii, čo ste si mysleli, že vám to vyjde hneď na prvý raz?“

A začali prípravy na druhý pokus.
Na jeseň 1970 som požiadal telovýchovu o poskytnutie príspevku na novú expedíciu. Tri týždne po odoslaní listu sa objavili na Horskej službe dvaja páni. Mal som práve službu, vytiahli papier a vraveli, že majú poverenie slovenskej telovýchovy spraviť revíziu poslednej expedície na Nanga Parbat. Keby mi niekto vtedy dal na nohy prístroj, ktorý zaznamenáva kmitanie, tak by sa asi rozsypal. Presvedčil som ich, že ekonomické veci má na starosti Zdeno Vaško a šiel som ho zavolať. Bola jeseň, v hoteli Grand, kde robil, nebolo veľa ľudí. Zdeno sedel pri svojej obľúbenej robote, hrali karty.

Karty?
Tam sa hralo OKO. Nešlo o koruny, ale o stovky a tisícky. Hovorím: „Zdeno, máme malér.“ Najprv zobral, čo vyhral, prišiel na horskú a dohodol s revízormi, že začnú zajtra. Po pracovnej dobe sme si so Zdenom Vaškom a Jožom Koršalom sadli ku škatuli od topánok, v ktorej sme mali všetky doklady, faktúry a potvrdenky z expedície. Zdeno písal pokladničnú knihu, my sme s Jožom lepili faktúry a potvrdenky. Skončili sme o druhej v noci. Zdeno sa spýtal, koľko mám v pokladni. Bolo tam asi dvetisíc korún. „Dobre, sedí.“ Ešte sme stihli zájsť do baru na koňak a ráno začali pracovať revízori. Pracovali celý týždeň. Týždeň sa hrabali v papieroch. Keď niečo nebolo jasné, prišiel Vaško a vysvetlil im to. Záverečnú správu napísali v piatok.

Ako to dopadlo?
Prvú vec, čo nám vytkli bolo, že sme si kúpili nové obleky. Šili nám ich Odevné závody v Trenčíne. Bolo to za režijnú cenu, neviem dokonca, či nie sponzorsky. Vlastne sme to spravili na žiadosť. Slovenská filmová tvorba nám dávala do expedície dvestopäťdesiat tisíc a vtedajší riaditeľ Ctibor Šitnický povedal, aby sme si dali ušiť obleky, nech nie je každý ináč oblečený. Na to som mal papiere. Druhé, čo nám vytkli, bolo, že sme pozvali československého veľvyslanca v Pakistane s rodinou na týždeň do Tatier. Býval v Grande v jednom apartmáne. Stálo to osem tisíc. Dnes by to nestačilo na dva dni. Povedali nám, nech si výlet pán veľvyslanec zaplatí. Nesúhlasil som, pretože pán veľvyslanec už nepracoval v diplomatickej službe. Po čistkách v roku 1970 sa stal robotníkom v Armabetóne v Prahe. Rozhodol som, že to určite bývalému veľvyslancovi nepošleme, ale že sa poskladáme sami. Boli féroví. Prepísali záznam a túto stranu vytiahli. Správa bola v poriadku. Asi o dva týždne po revízii som dostal z telovýchovy sto tisíc korún. Novú expedíciu sme zorganizovali ako celoslovenskú so šestnástimi účastníkmi. Mali sme jedno nákladné auto. Opäť nám ho zabezpečil inžinier Gregor a auto kúpili pozemné stavby Poprad. A rumunské terénne auto Aro. Ním išli piati a Tatrovkou traja, aby sme ušetrili. Aro havarovalo pri vstupe do Pakistanu – šofér Ivan Fiala zabudol, že v Pakistane sa nejazdí vpravo, ale vľavo. Čiže uhol sa aj on Pakistancovi. Auto bolo rozbité, opravovali ho na našej ambasáde, kam ho dovliekli.

Expedícia sa začala. Opäť ste si zvolili cestu Hermana Buhla z roku 1953.
Táto cesta nie je technicky náročná, ale nekonečne dlhá. Zo základného tábora je to 17 kilometrov na vrchol. Z piateho tábora vo výške 7000 metrov je vrchol vzdialený ešte približne šesť kilometrov. Povolenie sme mali do polovice júla. Lenže nám sa koncom mája pokazilo počasie. Päť týždňov sme strávili v 3. tábore vo výške 6150 metrov.

Päť týždňov? Čo ste celý ten čas robili?
Keď vyšlo počasie, kondične sme si vybehli na Čongru. Bol to kopec nad táborom, vysoký 6500 metrov. Prevýšenie predstavovalo len štyristo metrov. A zase sme sedeli a hrali karty v stane. Koncom júna hlásil pakistanský rozhlas týždeň dobrého počasia. Museli sme pripraviť útok na vrchol. V treťom tábore bolo málo potravín a bolo treba zísť do druhého.

Kto šiel?
Prvý, kto si hodil na chrbát batoh,bol Jožo Psotka. Cestu z trojky do dvojky, ktorá sa chodila za hodinu a pol, šiel päť hodín. Stopu v snehu razil po pás. Za ním šli ďalší. Došli s potravinami a nasledujúci deň malo vrcholové družstvo vystúpiť do štvorky pod Rakiotským štítom, prejsť za Rakiotský štít, tam v piatom tábore prenocovať a ísť k vrcholu.

Kto tvoril vrcholové družstvo?
Milan Krišák, Jožo Psotka, Ľudo Záhoránský a Mišo Orolín. Ráno, keď malo družstvo odchádzať do štvrtého a následne piateho tábora, prišiel za mnou Jožo Psotka, že má teplotu skoro 39. Hovorím mu: „Jožo, je mi to hrozne ľúto, ale nemôžeme meškať ani deň. Pôjde za teba náhradník.“  Ako náhradníka som určil Ivana Fialu. Ivan sa najskôr rozčúlil, že keď chcel ísť, tak som nominoval iných ľudí. „Dobre, môže ísť Urbanovič, je v dobrej forme,“ odvetil som mu. Ivan nepovedal nič, zbalil sa a štvorčlenné vrcholové družstvo vyštartovalo do piateho tábora.

Poslali ste ho na vrchol?
Na druhý deň ráno po odchode vrcholového družstva prišiel za mnou Jožo Psotka. Teplota mu klesla na tridsaťsedem. Cez noc zjedol hádam pätnásť acylpyrínov. Mal svojský spôsob liečenia. Ešte v ten deň sa s Arnom Puškášom a Ivanom Urbanovičom vybrali do piateho tábora. Nasledujúci deň vystúpili na juhovýchodný vrchol Nanga Parbatu, ktorý sa vypína nad Strieborným sedlom vo výške 7530 metrov. Cez Strieborné plató pokračovali ďalej na 7910-metrový predvrchol Nanga Parbatu. Oba vrcholy boli prvovýstupmi. V deň, keď trojica odišla z piateho tábora smerom hore, sme s Milom Filipom a Ferom Dostálom vystúpili do piateho tábora, kde sme očakávali obe skupiny.

Zo štvorice sa výstup podaril Ivanovi Fialovi a Michalovi Orolínovi.
Milan Kriššák sa necítil dobre, zostal v šiestom tábore vo výške 7600 metrov na striebornom plató, kde poslednýkrát nocovali. Záhoranský sa otočil z výšky 8070 metrov, pretože nemal so sebou čakan a nechcel riskovať. Najskôr prišli do päťky ešte za svetla Urbanovič s Puškášom a Psotkom, ktorí teda dosiahli predvrchol Nanga Parbatu. Hovorili, že chlapci dosiahli vrchol, lebo ich videli na zostupe. Trojica nezostala spať s nami v päťke, lebo tam bolo málo miesta. Prenocovali v štvorke. Po nich takmer o polnoci prišli Krišák a Záhoranský. V trojmiestnom stane sme sa v štyroch spacákoch tlačili piati. Ja som prečkal noc v pérovej veste a nohaviciach. Nasledujúci deň sme sa dočkali aj Orolína s Fialom, ktorí dosiahli vrchol Nanga Parbatu – našej prvej osemtisícovky.

Ako po tomto úspechu na nás reagoval svet?
Boli sme prvou socialistickou krajinou, ktorej sa podaril výstup na osemtisícovku. Ak beriem do úvahy štáty okolo nás, my a Poliaci sme udávali tempo. Navzájom sme si pomáhali.

Ako?
Poliaci nám výrazne pomohli pri organizovaní prvej expedície do Hindúkušu. Od inžiniera Chwascinského, ktorý tri roky pracoval v Afganistane a ktorý viedol v roku 1962 poľskú expedíciu do Hindukúšu, sa mi podarilo získať poľsko-afgánsky slovník s asi tisíc slovami. Sám ho zostavil. Pred expedíciou do Hindukúša som za pomoci Arna Puškáša a kolegov z poľskej záchrannej služby preložil slovník do slovenčiny. Preklad som napísal do stroja na blanu, dali sme to cyklostylovať a každý účastník expedície dostal jeden kus. Vyrobili sme ich šestnásť. Nebolo to ako dnes – napísať slovíčka do počítača.

Hoc aj v základnom tábore.
Doba sa zmenila. Keď som v roku 1981 telefonoval z Káthmandú cez satelit s manželkou, sotva som počul každé piate slovo. Počas posledných olympijských hier som volal kamarátovi do Prahy a on mi to zdvihol v Pekingu. Vraví mi, nech zavolám o týždeň, bude v Prahe. Hovorím si: „Pane bože, dovolal som sa kamarátovi do Číny.“ Dnes môže človek zapnúť počítač v základnom tábore a spojiť sa s domovom. My sme považovali za veľký úspech, keď nám počas druhej expedície na Makalu v roku 1976 československý expert, ktorý zhodou okolností pracoval v Nepále, požičal jednu z vysielačiek, ktorými mal spojené svoje nepálske pracoviská. Bola to vtedy veľká debna, ale keď sa v základnom tábore ozvalo Makalu volá Káthmandú, všetky vysielačky stíchli. My sme sa s ním mohli spojiť... to bolo niečo. Ak sme potrebovali poslať správy domov, vždy išlo spojenie cez neho.

A pošta?
Pošta šla cez agentúru Tiger Tops. Angličanka slečna Hawley nám dala vrecká na poštu. My sme jej za to poskytovali všetky informácie o postupe expedície, ktoré ona uverejňovala v novinách po celom svete. Poštový bežec nosil vrecká na poštu na posledné možné letisko. Cesta na letisko mu zo základného tábora trvala týždeň. Prišiel s poštou, v základnom tábore si oddýchol tri štyri dni, napísali sme listy a o dva týždne sa vrátil. 

Zmenila sa nielen technika, ale aj myslenie ľudí. Ako sa dnes pozeráte na súčasné slovenské himalájske horolezectvo?
Zmenilo sa veľa. Na Nanga Parbat sme liezli v oblečení, v ktorom by dnes ľudia neliezli ani v Tatrách. Od našej éry sa zmenil štýl aj filozofia. Schvaľujem, keď sa chlapci rozhodnú spraviť prvovýstup, ktorým budú písať históriu horolezectva a posúvať výkonnosť. Nemusí to byť ani osmetisícovka. Ale v súčasnosti je len málo expedícií, ktoré robia niečo nové. To, že niekto ide na Broad Peak, Cho Oju, Šišu Pangmu či Everest, už dnes nie je zaujímavé. Azda len pre jeho okolie. Už je jedno, či tam bude päťstý alebo tisíci. Ako vedúci výprav som takisto vyberal ciele, ktoré by sa zapísali do histórie jednotlivých hôr. V Hindukúši sme napríklad ako druhí vystúpili novou cestou na  z vrchol Tirič Miru vysokého 7487 metrov. Pri výstupe na Nanga Parbat sme si zvolili klasickú cestu zo severu z Rakiotského údolia. Boli sme vôbec druhá expedícia, ktorá ňou vystúpila a neviem, či to niekto dodnes zopakoval. No a výstup na Makalu bol technicky náročný. Išlo vlastne o výstup na dve osemtisícovky:  prvovýstup stenou na juhovýchodný vrchol Makalu vysoký 8010 metrov a hrebeňom na hlavný 8463-metrový vrchol, ktorý ako prví zliezli v roku 1955 Francúzi. Pri našom prvom pokuse o výstup na vrchol v roku 1973 došlo k pádu jedného z členov vrcholového družstva Honza Kounického. Počas asi osemdesiatmetrového pádu sa ťažko zranil a zraneniam podľahol v piatom tábore vo výške 7850 metrov. Zniesť ho z tejto výšky v ťažkom skalnom teréne bolo nemožné.

Druhá expedícia na Makalu o tri roky neskôr si vyžiadala ďalší život.
Na druhej expedície vyšli na vrchol Milan Kriššák, Karel Schubert a Jorge Camprubi. Ten sa zúčastnil nášho vrcholového útoku po dohode s vedúcim španielskej expedície. Karel Schubert zahynul na zostupe na hrebeni vo výške 8300 metrov.

Nasledovali expedície na Kančendžongu, Jannu, Lhoce Šar a Everest. Obe úspešné a našťastie už nijaká obeť.
Výstup na Kančendžongu si takisto cením. Po Japoncoch sme boli druhí, kto vo viac ako trojkilometrovej stene spravili prvovýstup. Veľmi náročná bola dovtedy panenská trojkilometrová južná stena Lhoce Šar – na výstupe pracovalo osemnásť členov expedície. Na vrchol vystúpili v roku 1984 Zolo Demján s Petrom Božíkom, Jarýk Stejskal a Jozef Rakoncaj. Nedávno spravili Rusi novú cestu na K2. Počul som smiať sa horolezcov, že tam boli dva mesiace. Ale urobili niečo, čo len tak rýchlo niekto nezopakuje a bude to navždy v histórii K2 zapísané. V tomto smere sa mi páčia aj Poliaci.

Keby ste si mali dnes vybrať, kam a s kým by ste šli liezť?
Z mladých chlapcov by som musel skúmať. Asi by som šiel do Karakoramu na K2. Kedysi sme nemohli liezť na karakoramský Hidden Peak, pretože táto oblasť bola uzavretá. O devätnásť rokov vystúpil s Ivanom Urbanovičom na Hidden Peak môj syn Robo. Kopec zlyžovali z výšky 7600 metrov. Mrzí ma, že som v tejto oblasti nebol.

Ktorého Slováka by ste označili za horolezca storočia?
Keď som počul pri vyhlasovaní výsledkov ankety Horolezec storočia meno, prestal som dýchať. „Pavúk“ Pavol Pochylý bol síce vynikajúcim lezcom, ale s komplikovanou povahou a minulosťou. Ja by som hlasoval určite za Jozefa Psotku, ktorému by som udelil cenu za celoživotné dielo – za vynikajúci prístup k horám a jeho tvrdú prácu v nich. A rovnako by som hlasoval aj za Zola Demjána a jeho výstupy v jednom roku na Lhoce Šar a Everest a vynikajúci výstup v roku 1988 stenou na Dhaulágirí, aký v Himalájach doteraz nebol zopakovaný. Bol to skutočne obdivuhodný výkon Zola a dvoch Kazachov v ťažkej stene.

Mená a dátumy si pamätáte veľmi podrobne. Spomeniete si aj na nejaký veselý zážitok?
Júj, veselý zážitok… Stále bola zábava. Mal som vždy šťastie na dobrú partiu. Ľudí si bolo treba vybrať. Keď sme šli na Lhoce, záležalo mi, aby s nami bol na expedícii Jožo Psotka. Stmeľoval partiu, nikdy nepokazil žiadnu zábavu a v horách bol dráč. Bol veľmi iniciatívny. Lenže sa rozhodol ísť na Everest, z ktorého sa už nevrátil. Ďalší fantastický chlap bol Milan Kriššák a Čech Mirek Šmíd.

Dnes sú všetci mŕtvi, Milan Kriššák zahynul pri páde vrtuľníka pri záchrannej akcii v Tatrách.
Bolo to v roku 1979. V piatok sme sa vrátili z expedície na Jannu. Milan prvýkrát videl svoju dcéru, ktorá sa mu počas expedície narodila. V pondelok letel na záchrannú akciu. Vrtuľník havaroval a vtedy pod jeho troskami zahynulo päť mojich kamarátov. Beni Jamnický, Paľo Húska, Martin Hudák a Štefan Eštočko. Milan nebol mŕtvy hneď na mieste. Po troch dňoch som sa s ním v popradskej nemocnici dokonca normálne rozprával. O týždeň zomrel. Zabil ho horiaci kerasín, ktorého sa pri nehode nadýchal. Haváriu prežili dvaja. Pilot Neč sa opäť vrátil k lietaniu a „tatko“ Janiga, ktorý sa tiež zúčastnil v roku 1979 expedície na Jannu, dodnes chodí po Tatrách.

Aké je to, keď človek vidí okolo seba toľko smrti?
Na smrť kamarátov sa nedá zvyknúť. Ani naše expedície na Makalu, počas ktorej mi zahynuli dvaja kamaráti, nepovažujem za úspech. Podarilo sa vyliezť na vrchol, keď však zahynie človek, je to svojím spôsobom prehra. Často som rozmýšľal, čo tí ľudia spravili zle, prečo vôbec k nehode došlo. Videl som padať horolezcov štyristo metrov a prežili a ako záchranár som znášal chlapa, ktorý sa pošmykol na troch metroch ľadu. Trčala z neho jediná skala, o ktorú si udrel hlavu a zomrel. Práve preto verím na osud.

Tak potom nie je náhoda ani to, že ste sa narodili 15. júla 1933, v deň,  kedy otvárali Chatu pod Rysmi. Je vaším obľúbeným miestom v Tatrách?
Chata pod Rysmi je mojou sestrou. Je pravdou, že tam chodím veľmi často a rád. Ako chlapci sme s kamarátmi chodievali veľa na Sliezsky dom, pretože bol podnikovou chatou. Patril podniku vo Svite. Mojimi obľúbenými však vždy boli chata pod Rysmi a chata na Popradskom plese. Rád chodím aj na miesta, kde som ešte nebol.

Sú v Tatrách ešte také?
I keď som v nich strávil celý život, existuje ešte pár miest, ktoré nepoznám. Napríklad dolina Suchej vody.

Tá je kde?
Predstavte si Solisko, potom je Krátka, nasleduje Zahandel pod Kriváňom. Práve tam leží malá nenápadná dolinka – Dolina suchej vody. Suchej vody preto, lebo v nej naozaj nie je žiadne pleso, teda žiadna voda. Ak mi bude zdravie priať, na budúci rok sa tam vyberiem. Zoberiem si spacák a pôjdem tam na dva dni.

Sám?
S kým už... (smiech)



Ivan Gálfy

významný československý horolezec, priekopník nášho expedičného horolezectva, funkcionár a organizátor, dlhoročný náčelník Horskej služby na Slovensku.

Fakty a čísla

Narodil sa 15. 7. 1933 v Partizánskej Ľupči. Od roku 1949 spravil stovky výstupov a desiatky prvovýstupov, liezol v Tatrách, Alpách, na Kaukaze, v Hindukúši, v Andách a v Himalájach. K významným výkonom patria prvovýstupy na hindukúšske sedemtisícovky Tiridž Mír a Dir Zoom. Zorganizoval a viedol 8 himalájskych expedícií, na ktorých vrátane jeho  pôsobilo presne 100 účastníkov. Úspešných bolo 5 výprav, vrchol sa podarilo dosiahnuť 10 horolezcom, na expedíciách zahynuli 2 členovia. V roku 1954 sa stal jedným z prvých 6 profesionálnych členov Tatranskej Horskej služby na Slovensku. V horskej službe pôsobil 48 rokov, 25 rokov stál na jej čele. Za ten čas sa mu podarilo zjednotiť 2 naše horské služby a vysporiadať majetky Horskej služby. Po ňom prebral vedenie v roku 2002 Milan Sekelský. V súčasnosti žije v Tatrách, má manželku a 3 synov.

Očami priateľov

So všetkými, ktorých stretol, ho nejakým spôsobom spájajú hory. Niet sa čo čudovať, veď v nich prežil celý svoj život. V obklopení krásnych Vysokých Tatier vyrastal, dospieval a pracoval. Svojím konaním sa stal tatranskou legendou. A kto iný ho vie lepšie opísať, ako Milan Sekelský, ktorý po ňom prebral vedenie Horskej služby na Slovensku či jeden z našich najúspešnejších horolezcov Zoltán Demján, ktorého výstup na Dhaulágiri považujú dodnes lezci za neuveriteľný výkon a Viktor Beránek – chatár spod Rysov, s ktorým trávili mnohé narodeniny, keďže chata je rovnako stará ako Ivan Gálfy. Každý ho hodnotil z iného hľadiska: profesného, horolezeckého i ľudského. Avšak všetci traja sa zhodli na jednom: Ivan je nesmierne charizmatický človek, ktorého si veľmi vážia.

Milan Sekelský: Ivan mal veľmi ťažkú pozíciu, keď preberal vedenie Horskej služby po jej zakladateľovi Ferkovi Mrázikovi. Mal neľahkú úlohu, pretože Ferko bol veľkou osobnosťou. Svojej funkcie sa však zhostil veľmi dobre. Hneď v úvode nasmeroval „horskú“ na športovú orientáciu, čo sa dodnes veľmi pozitívne hodnotí. Celé obdobie jeho vedenia patrili naši záchranári medzi slušný európsky priemer, čo nemohli povedať Bulhari, Rumuni ani Česi a niektoré iné krajiny. Veľkou mierou sa zaslúžil o udržanie vysokej úrovne Horskej služby. Po prevrate v 90. rokoch zorganizoval prerod Horskej služby na Slovensku na občianske združenie. Medzi jeho najväčšie pozitíva radím, že dokázal majetkovo vysporiadať všetky objekty.

Zoltán Demján: Keď si spomeniem na Ivana, prvé čo mi napadne, je jeho úžasný prínos československému a najmä slovenskému himalájizmu. Nebyť jeho, tak by sme v 80. rokoch minulého storočia určite neboli patrili medzi troch najvýznamnejších hráčov v Himalájach. Ivan mal neuveriteľný cit na výber tých správnych cieľov. Nebál sa ísť do veľkých výziev. Jeho projekt vyliezť prvovýstup v južnej hradbe Lhotse bol Messnerom označovaný za problém roku 2000 a Ivan sa do toho pustil v roku 1984! Dá sa povedať, že všetky jeho projekty mali veľmi vysokú športovú hodnotu. Určite nepatrí medzi ľudí, ktorí idú na istotu, za čo si ho veľmi vážim. 

Viktor Beránek: Nás dohromady spojila Chata pod Rysmi, lebo chata a Ivan sú vlastne dvojčatá, pretože sú rovnako narodení. Svoje narodeniny často trávil na chate a pre mňa to boli krásne a bujaré oslavy, na ktoré s radosťou spomínam. Navyše je Ivan aj môj sused. Vážim si ho nielen preto, že za všetkým, čo v živote robil, nechal obrovský kus práce, ale i pre ten jeho životný optimizmus a každodenný úsmev. Práve ten mu nechýba ani v situáciách, kedy by ostatní ľudia boli už dávno skleslí. Myslím si, že ľudia ako on sú nesmiernym prínosom pre svoje okolie.

Himalájske expedície, ktoré viedol

1969 – Nanga Parbat (8125 m): vrcholy 0
1971 – Nanga Parbat (8125 m): vrchol: Ivan Fiala, Michal Orolin
1973 – Makalu (8463 m): vrchol 0, zomrel Jan Kounický
1976 – Makalu (8463 m): vrchol Milan Kriššák, zomrel Karel Schubert
1981 – Kančendžonga (8586 m): vrchol Jozef Psotka, Ľudovít Záhoranský
1981 – Jannu (7710 m): vrchol Leonard Divald, Róbert Gálfy, Ivan Vozárik
1984 – Lhoce Šar (8516 m): Zoltán Demján, Peter Božík
1987 – Mt. Everest (8848 m): vrchol nedosiahnutý




KOMENTÁR K ČLÁNKU

Zomrel Ivan Gálfy [ 19. 7. 2011 20:26:03] - reagovať
Dňa 19. 7. 2011 v poobedňajších hodinách vo veku 78 rokov zomrel po ťažkej chorobe Ivan Gálfy. Bol nestorom horskej záchrany na Slovensku, popredným slovenským horolezcom a organizátorom mnohých himalájskych expedícií.
  • Zomrel Ivan Gálfy [Peter 20. 7. 2011 20:24:54] - reagovať
    Zomrel clovek, ktory viedol niekolko expedicii, vedel vzdy ked vstupoval do majestatnych hor ze nie vzdy sa to moze skoncit dobre... Mali by sme si ho pamatat ako skveleho horolezca, cloveka, ktory by nam mal byt vsetkym prikladom

  • Zomrel Ivan Gálfy [vilo 20. 7. 2011 15:38:20] - reagovať
    Odišla legenda! Česť jeho pamiatke!

  • Zomrel Ivan Gálfy [Mišo Bednár, Žilina 20. 7. 2011 15:25:28] - reagovať
    Vyslovujem uprimnu sustrast rodine.
    Ivan veľka vdaka za to vsetko co si urobil pre horolezecstvo .


  • Zomrel Ivan Gálfy [Mano 20. 7. 2011 14:47:36] - reagovať
    Ikona, legenda ... Česť jeho pamiatke!

  • Zomrel Ivan Gálfy [LACo 20. 7. 2011 14:17:05] - reagovať
    Ďakujeme Ti Ivan za všetko,čo si nám zanechal!

  • Zomrel Ivan Gálfy [KOTSKY 20. 7. 2011 12:53:32] - reagovať
    Ivan bol legendou na ktorej som vyrastal, takym horolezeckym tatkom, cest jeho pamiatke, odchadza s nim kus Slovenskej a Ceskej horolezeckej historie!

  • Zomrel Ivan Gálfy [Igor Koller 20. 7. 2011 12:36:19] - reagovať
    Velmi som dufal, Ivan, ze sa este stretneme na jamesackom tyzdni. Ked som pocul pri nasom poslednom telefonate Tvoj sviezi hlas, ako vzdy si sa na nic nestazoval, tak som veril este viac. Tak vo stvrtok vecer 11. augusta bude na Popradskom plese pasmo k 40 rokom Nanga Parbatu bez Teba, ale bude to aj spomienka na Teba, tak snad tam hore budes vediet, ze vsetci na Teba myslime, ze tu mas vela priatelov, ktori si vazia, co vsetko si pre nas a pre slovenske horolezectvo urobil.

    Igor

  • Zomrel Ivan Gálfy [Petr Schnabl 20. 7. 2011 12:30:37] - reagovať
    Sbohem Ivane!

  • Zomrel Ivan Gálfy [Andy 20. 7. 2011 10:29:41] - reagovať
    Veľmi smutná správa. Česť jeho pamiatke!

  • Zomrel Ivan Gálfy [Duro 20. 7. 2011 8:32:49] - reagovať
    Veľmi smutná správa. Česť jeho pamiatke a úprimná sústrasť celej rodine.

  • Zomrel Ivan Gálfy [Lukas 20. 7. 2011 0:12:15] - reagovať
    Nech odpociva v pokoji v horolezeckom nebi...

  • Zomrel Ivan Gálfy [Peter 19. 7. 2011 20:58:17] - reagovať
    Česť jeho pamiatke!

  • Zomrel Ivan Gálfy [denisa 19. 7. 2011 20:50:33] - reagovať
    Česť jeho pamiatke.


  • Zomrel Ivan Gálfy [Milan Schauhuber 19. 7. 2011 20:43:02] - reagovať
    Veľmi smutá správa, odišiel veľký horolezec, odišiel pojem slovenského alpinizmu a expedičného horolezectva. Česť jeho pamiatke!

    • Zomrel Ivan Gálfy [Dušan 20. 7. 2011 12:33:05] - reagovať
      Česť jeho pamiatke.Nech odpočívá v pokoji.


Vlado Linek © 1999 - 2019 členstvo ا  antidoping ا  kalendár ا  archív jamesáka ا  predplatné ا  horoškola ا  počasie ا  sprievodca ا  umelé steny  23221284