Len nedávno sme si v poslednom čísle Jamesáka v roku 2000 pripomenuli vzácnych 75 rokov Arna Puškáša, len nedávno sme ho stretli vo Vysokých Tatrách plného energie, ako sme ho poznali dlhú dobu. O to viac nás zaskočila a zarmútila správa, že Arno Puškáš, významná postava tatranského a slovenského horolezectva, 9. júna 2001 navždy odišiel.
Foto: Peter Hargaš.
|
Zhodnotiť na malom priestore jeho život je ťažká úloha, lebo Arno Puškáš bol veľmi všestrannou a činorodou osobnosťou. Hoci s horolezectvom začínal v Košiciach, jeho život bol spätý s Vysokými Tatrami. Poznal ich naozaj dôkladne a dôverne a z rôznych uhlov pohľadu. Poznal ich ako tatranský nosič, ako chatár, ktorý 13 rokov pôsobil na Chate pod Rysmi a na Kežmarskej chate, poznal ich ako člen Horskej služby, ktorý sa zúčastnil desiatok záchranných akcií a mnoho ráz unikátnymi nápadmi zdokonalil záchranársku techniku či urýchlil záchranku v ťažkom teréne. Poznal ich aj ako organizátor horolezeckých podujatí, díval sa na ne ako umelec – grafik i spisovateľ.
Ale Arno Puškáš poznal Vysoké Tatry hlavne ako horolezec a náš najvýznamnejší tvorca sprievodcovskej literatúry. V povojnových rokoch sa stal Arno Puškáš veľkým znalcom a propagátorom horolezectva a Vysokých Tatier. Jeho obrovská aktivita sa premenila na vyše dvesto tatranských prvovýstupov, z ktorých polovicu vyliezol v zime. Mnohé jeho cesty ako napr. Pravý pilier na Galériu Ganku, platne na Ošarpance alebo JZ pilier na Volovu vežu patria do zlatého lezeckého fondu Tatier a majú veľkú popularitu. Niet prakticky doliny, kde by nezanechal so svojimi spolulezcami svoj podpis. Ale jeho najväčší horolezecký prínos je v zimnom tatranskom lezení, ktorému sa systematicky venoval, kde bol doma a výstupy so snehom mal najradšej, a kde svojim športovým prístupom posúval vyššie hranice kvality. Tieto Puškášove snahy vyvrcholili prvým zimným prelezením Stanislawského komína v severnej stene Malého Kežmarského štítu v roku 1953 a bolo symbolické, že tento vtedajší najväčší problém tatranského zimného lezenia vyliezol s českým spolulezcom Karlom Cermanom.
Arno Puškáš ako vášnivý horolezec, cestovateľ a výborný znalec cudzích jazykov pôsobil v mnohých horách celého sveta. V Európe od nórskeho Romsdalu až po grécky Olymp, bol znalcom hôr severnej Afriky, Fanských hôr v Strednej Ázii a jeho cesty viedli logicky aj do Himalájí až po Nanga Parbat, s prvovýstupom na jeho predvrchol (7 510 m) a SV vrchol (7530m) v roku 1971.
Arno Puškáš pracoval v mnohých horolezeckých orgánoch, ale jeho najväčší prínos je v publikačnej a propagátorskej činnosti. Jeho knižky Priateľstvá na lane, Horolezeci v tatranských stenách a desiatky ďalších väčších či menších brožúr boli prvým lastovičkami v tomto smere v povojnových rokoch. Svoju prácu na sprievodcovskej literatúre odštartoval Novými výstupmi vo Vysokých Tatrách v roku 1953, a vtedy asi ani on sám netušil, že sa stane slovenským „Paryskim“, s ktorým mal mimochodom veľmi úzke kontakty a poľštinu ovládal rovnako dobre ako rodný jazyk. V roku 1957 vyšiel prvý diel jeho monografie Vysoké Tatry – horolezecký sprievodca. Toto dielo nie je unikátne len tým, že jeho desať dielov vychádzalo vo vydavateľstve Šport celých tridsať rokov, ale je hlavne obrovskou studnicou informácií a ako jediná slovenská kompletná tatranská monografia bude vždy základom pre každú prácu v tejto problematike. Puškáš tu zachytil na 3000 stranách množstvo výstupov, ale zároveň vyriešil názvoslovie mnohých horolezeckých objektov.
Mal som osobne to šťastie, že som spolupracoval s Arnom Puškášom na časti sprievodcu skupiny Mlynára, kde bolo veľa nových veží a žľabov a s precíznosťou jemu vlastnou sme v tej spleti skál najdivokejšej časti Tatier urobili trochu poriadok. Ako vzácne pamiatky mám odložené mnohé Arnove náčrty, vysvetlenia, skice a poznámky končiace takými detailami, ako bol jeho spadnutý batoh, pri ktorého hľadaní urobili ďalší prvozostup novým žľabom…
Posledný raz som sa stretol s Arnom Puškášom, tak ako mnohí členovia nášho spolku, na závere Jamesáckeho týždňa v auguste 2000 v Starom Smokovci. Bol taký, ako vždy, nemeniaci sa, nestarnúci, elegantne oblečený v neodmysliteľných pumpkách, vždy s motýlikom alebo aspoň šatkou na krku, s jeho typickou noblesnosťou a až brytkými rečami a vtipom. Trochu egocentrický, trochu zahľadený do seba ako nakoniec väčšina výrazných a veľkých osobností. Takýto nám zostane v mysliach.
Arno Puškáš prežil neuveriteľne tvorivý život. Po každom niečo zostane na tomto svete, na každého sa dlhšie alebo kratšie spomína. Ale Puškáš bez ohľadu na naše hodnotenia bude stále prítomný v tatranských dolinách, na tatranských skalách a na tatranských chatách. Aj po desiatkach rokov sa budú horolezeci nadšení vracať z „Puškáša“ na Volovke, budú rozprávať o tom, ako sa im voľne podarilo zdolať Puškáša na Ošarpance a večer si budú „Puškáša“ podávať na chate, aby si z jeho sprievodcu vybrali túru na ďalší deň. Nemôže byť krajšieho pomníka, ako je takýto, postavený vlastnou prácou.
S Arnom Puškášom sme sa rozlúčili na cintoríne v Starom Smokovci v sobotu 30. júna 2001. Prišli sem mnohí jeho rovestníci, priatelia i mladší horolezci, členovia horských služieb od nás aj z Poľska s goralskou muzikou, ktorej clivé tóny sa vznášali do sviežeho tatranského vzduchu. Vysoké Tatry sa už deň predtým vyplakali závojami dažďa a nám sa tisli slzy do očí pri spomienkach na Arna.
Milý Arno, lúčime sa s Tebou, ale Tvoje všadeprítomné optimistické slnko bude na nás naďalej svietiť nielen z Tvojich grafík, ale vždy, keď budeme v Tvojich milovaných Tatrách.
Za všetkých jamesákov Igor Koller.
Ešte nedávno sme oslavovali jeho okrúhle životné jubileum, všetci si ho pamätáme z augusta minulého roku zo záveru tradičného horolezeckého týždňa, kde bol ako vždy v plnej fyzickej, ale hlavne psychickej sile, decentne upravený a plný ostrovtipných pichľavých komentárov.