Horolezec / Jamesák 1/2012 je už v predaji. Časopis má s obálkou opäť 56 strán. V Pálivých chytoch si prečítate lezeckú sezónu Maroša Červienku. Predseda Komisie alpinizmu Ivan Žila zhodnotil slovenskú horolezeckú sezónu 2011. Pepe Piechowicz pripravil už 8. diel seriálu o českých bouldroch. Lynn Hill bude hlavným hosťom festivalu Hory a mesto. Rišo Nyéki strávil pár týždňov v Yosemitoch a napísal Žulové peklo III. Maťo Heuger už svojim klasicky výborným štýlom opísal expedíciu na Cho You. Pavel „Bača“ Vrtík vyrazil v novembri minulého roka do Tatier a podarilo sa mu vyliezť novú cestu na Lomničák. Jožo Krištoffy otvoril polemiku o doktoringu. Paľo Rajčan patrí medzi našich najlepších horolezcov. Spolu s Ivo Padáčom vyliezli S stenu Ortlera. Od 28. 3. – 1. 4. 2012 sa v Bratislave uskutoční ďalší ročník festivalu Hory a mesto. Michal Kleslo nám napísal o expedícii na Lenina. Braňo Pastor na jar minulého roka absolvoval Pallaviciniho na Grossglockner. Jano Banko zaspomínal na výstup Weberovskou, ktorý uskutočnil s Vladom Tatarkom v roku 1965. V decembri 2012 sa uskutočnili medzinárodné majstrovstvá Slovenska a Čiech v drytoolingu. Predstavujeme Mammut Skimountaineering Team. Igor Miko pripravil článok Čo robiť pri podchladení. Spomíname si na Ivana Diešku pri príležitosti jeho nedožitých 70. rokov. Martin Šperka pripravil prehľad fotoaparátov do hôr. Vlado Paulík spracoval metodický materiál o lanách.

Lesk a bieda tyrkysových hôr

Martin Heuger

Zlatý vek slovenského himalájizmu dávno zapadol prachom. Nekonečné možnosti pre bezpečnú a lacnú tvorbu adrenalínu v teple domova spolu so zdrvujúcou výškou štandardnej  slovenskej hypotéky spôsobili, že veľkým výkonom z osemdesiatych rokov odzvonilo. Naopak, kopce doláčov vlastnených svetovou high society, ktorá si chce užiť naozajstnú adventúru, spôsobujú, že vysoké kopce sú plné luzy. Ako to vlastne celé je?

Priznám sa, že písať o ževrajchodníkoch na Ďumbier – ako „zasvätení“ nazývajú normálky na osemtisícovky – je pomerne nevďačná úloha. Predplatitelia magazínov bažia už len po senzáciách typu: „Slepý vysóloval Rybu“, „Adámek zliezol dvanásť mínus v kanadách“ alebo  „Jozef vyliezol na šestnástu osemtisícovku opäť sám a opäť bez fotky“. Čokoľvek slabšie je odsúdené na hanbu. A my sme sa vydali na ľahkú osemtisícovku štandardnou cestou štandardným spôsobom. Nuž, koho to už dnes zaujíma. Lenže čo ma celkom prekvapilo, tak úplne bežné to teda nebolo. Tak som sa predsa rozhodol riskovať pohŕdanie lezeckých superveličín a niečo o tom napísať. A túžbu čitateľov po pachu krvi chápem, takže  trochu smrti a podobných ingrediencií primiešam aj ja. Nebojte sa.

Na úvod musím v skromnosti vyjadriť môj maximálny obdiv všetkým, ktorí fér plej vyliezli na nejakú osemtisícku. Nehovoriac o slovenských himalájistoch, ktorí prví, alebo alpským štýlom, či v zime, sólo, prípadne prvovýstupom zdolali jednu zo Štrnástich... Len ťažko si to bežný smrteľník predstaví. Hovno! Nič si nepredstaví, pretože bude úplne out. Tak ako všetci prihriati anonymní internetoví sráči, ktorí sa nevedia odbaviť pred monitorom, tak sa ukájajú písaním somarín do diskusií. Každý, kto kedy stál bez kyslíka na vrchole nejakej osmy, musel zo seba vydať maximum. Vyliezť nad osemtisíc sa totiž bez utrpenia nedá. To všetky nížinné krysy pochopia až vtedy, keď sa prvýkrát v sedemšesťsto o jednej v noci vytrepú zo stanu, ovanie ich temnota s teplotou mínus tridsaťdva a zhlboka sa nadýchnu homeopaticky zriedeného vzduchu. Je to naozaj – coolové! Aj keby ste sa v tej výške prechádzali po pingpongovom stole, bolo by to utrpenie. Pretože vysoké kopce sa oklamať nedajú. Sú totiž kurva vysoké.

Viacej si prečítate v novom Horolezcovi 1/2012.

Časopis si môžete predplatiť v našom eshope.