24. 9. 2011, niekde vysoko v SZ stene Galérie Ganku: Dofrasa, zase je to mokré! Dokonca ešte viac než pred tromi týždňami, keď sa nám to s Martinom nejakým zázrakom podarilo aspoň skrokovať. Navyše je dnes kosa ako v ruskom filme, kvôli čomu sa na niektorých chytíkoch vytvorila tenká ľadová glazúra, ktorá nášmu lezeckému nadšeniu tiež veľmi neprospieva. No nič, Centrálny kút si na RPčko ešte musí chvíľu počkať a my si namiesto toho servírujeme Studničkovu cestu, z ktorej naozaj vyteká studnička (škoda, že rovno do našich rukávov a lezečiek). Hore na Galerke drkotajúc zubami konštatujeme, že na tento víkend už dobrodružstva stačilo a ďalší deň si bežíme zaliezť na Ostrvu, ktorá, samozrejme, ani tento raz nesklamala...

  
Lapinského komín Direkt - Erik v 2. dĺžke. / Miro na začiatku 3. dĺžky. / Začiatok 5. dĺžky.

1. 10.2011, niekde v suti nad Zmrzlým plesom: Skepticky dvíham zrak do temnej steny zahalenej v mrazivom tieni októbrového rána a snažím sa zazoomovať kľúčový flek Centrálneho kúta. Hoci minulý víkend som sa po studenej studničkovskej sprche zaprisahával, že do Galerky už toho roku ani zaboha nepôjdem, moje predsavzatie vydržalo presne štyri dni a päť hodín. Potom zhoda okolností definitívne zavelila čo, kde a ako, takže v piatok nasledoval starý známy večerný výšlap na Chatu pod Rysmi, ranný zostup zo sedla Váhy, nepríjemný suťový traverz pod stenu a skeptické pohľady na vytekajúce pásiky vody. Zadumaný chvíľu stojím pod pochmúrnou stenou, tentokrát s entuziasticky naladeným Erikom Rabatinom. Samozrejme, aj dnes je stena suchá snáď všade okrem Studničku a strednej časti Centrálneho kúta, kde je znova vytečený čiernohnedý pás vody. Zdá sa však, že intenzita večného prameňa je o čosi menšia než minule, vďaka čomu je mokrý iba samotný kút, pričom v platni vľavo badať náznaky sucha. Po krátkom váhaní sa napokon rozhodujeme, že si dnes dáme na rozlez Lapiňák, zlaníme Centrálnym kútom, zblízka si ho obzrieme a podľa toho sa rozhodneme, či ho v nedeľu skúsime alebo nie... Suchučký Lapinského komín sa nám darí preliezť v celej línii zdola až nahor priamo komínom (resp. postupnosťou komínov, špár a kútov rôznej šírky, dĺžky a sklonu). Obaja sme príjemne prekvapení pekným lezením, len ten severák by nemusel tak vtierať zimu do kostí. Po dolezení cesty sa preto hore dlho nezdržujeme a pálime nadol Centrálnym kútom, kde s potešením zisťujem, že kľúčová dĺžka je naozaj suchšia než minule a že večne mokrý 10-metrový úsek v samotnom kúte by sa možno dal obliezť platňou zľava a potom tenkými špárkami traverznúť naspäť doprava do pôvodného smeru cesty. Narýchlo teda suším mokré chyty, čistím špáročky od vlhkého machu a hliny a popri tom skúšam kroky. Zdá sa, že by to reálne mohlo pustiť celé voľne, paráda! V platni trčí zopár starých tenkých skobiek, do ktorých by som ani batoh nezavesil. Zo zlaňáku ich preto dotĺkam a keďže na staré kolená začínam byť mäkký, dobíjam pre istotu ešte zopár vlastných tenučkých nožoviek. Potom už len dozlaňovať pod stenu, zbehnúť pre vodu, zabivakovať pod šutrom, ráno vybehnúť pod stenu, rozohriať sa v prvých troch dĺžkach a opäť sme pod kľúčovou platňou kúta. Dnes vyzerá zdola nejako odpudivejšie ako včera, ale to nevadí! Po rozmrazení prštekov sa s vervou púšťam do boja, no v prvom pokuse sa ma skala úspešne striasa. Nevadí - aspoň si dnes viac zaleziem! Handričkujem kľúčové chytíky, spúšťam sa na štand k  Erikovi a ihneď dávam ďalší pokus. Tentokrát sa sústredím trochu viac a za mohutného povzbudzovania českých bratov vo vedľajšom Studničkovi preliezam kľúčový bouldrík. Super! Boj však zďaleka nekončí - nasleduje vlhká psychopasáž, kde by asi ozaj nebolo zdravé padnúť. Nepadol som, a tak odysea v tejto dlhánskej vyše 50-metrovej dĺžke môže úspešne pokračovať mokrým traverzíkom, ktorým sa napájam do pôvodnej línie cesty. Ani záver dĺžky nie je s mokrými lezkami zadarmo, hlavne bouldrík na konci platne s dynamom do madla dáva celkom zabrať. Potom sa už len nejako pregúliť cez hranu kúta k štandovej vežičke a s radosťou zakričať na Erika obligátne „Zrúúúš!“. Ďalšia dĺžka ide trochu viac do kopca, takže ju treba seriózne predýchať a vo výleze hodne vyklepávať. Darí sa však hneď prvým pokusom na RP, čo teší hlavne Erika, ktorý na štande ešte nestihol úplne zamrznúť, a tak si peknú dĺžku môže vychutnať s citom v prstoch. Nasleduje lahôdková posledná dĺžka a na vrchu Galerky za odmenu hrejivé lúče zubatého októbrového slniečka. Potom už len bezproblémový zlaňák pod stenu, výšlap do Váhy, zostup na Popradské pleso a je za nami ďalší parádny víkend v našich krásnych Tatrách...

Miro Peťo (SHS JAMES, HK Jasná Liptovský Mikuláš, sportrysy.sk)

  
Centrálny kút - Miro v 3. dĺžke. / 4. dĺžku lezieme suchším variantom platňou vľavo od kúta (žltá). / Ani 5. dĺžka nie je zadarmo.

Víkendové resumé:
Galéria Ganku (SZ stena) – Lapinského komín (priamo narovnaním komína), cca 8- OS, 7 dĺžok
Galéria Ganku (SZ stena) – Centrálny kút (v 4. dĺžke asi 20-metrovým variantom platňou), obťažnosť dĺžok: 5+, 4+, 7-, cca 8+/9- (PP), cca 8/8+ (RP), 6+, prvý letný RP/PP prelez: M. Peťo – E. Rabatin, 2.10.2011 za 7 h